Vlak
do Manakary je opradený rôznymi historkami a pomerne obľúbený medzi
turistami. Premáva dva-krát do týždňa na jednej z mála železničných tratí
na Madagaskare – medzi mestom Fianarantsoa a Manakara. Niektorí si chvália
nádherné výhľady po ceste, iní skôr pred vlakom vystríhajú. Vlak je totiž veľmi
starý, jazdí s priemernou rýchlosťou 20 km/hod, stojí v každej malej
dedinke a nie je nič nezvyčajné, že sa cestou pokazí. Zdolať približne 200
km trvá okolo 12 hodín, ale raz sa kamarátom podarilo stráviť v ňom viac
ako 24 hodín. Vlak sa jednoducho zastavil a niekoľko hodín sa nepohol.
Ráno
som už pred siedmou čakala na stanici. Všade veľa ľudí s batožinou, s taškami
zeleniny a ovocia a niekoľko hlúčikov cudzincov. Odchod býva ráno o siedmej.
Nič však nenasvedčovalo tomu, že by sme o siedmej odchádzali. Asi o deviatej
sa otvorila pokladňa na lístky a až tam som pochopila, že stojím v rade
na lístky do wagóna pre cudzincov. Medzi vagónmi vlaku je jeden rezervovaný pre
cudzincov, tri pre miestnych Malagasy a zvyšné sú nákladné vozne. Všetci ostatní
Malagasy už mali lístky kúpené a trpezlivo čakali v rade na vlak.
Pani pri pokladni mi nechcela predať lístok do druhej triedy a tak som nakoniec
rezignovala a kúpila si lístok ako všetci ostatní cudzinci do prvej
triedy.
Chvíľu
sme ešte čakali na lokomotívu a vyrazili sme. Výhľady na ryžové políčka postupne
vystriedala hustá vegetácia dažďového pralesa parku Ranomafana. V období dažďov
cítite vôňu pralesa všade navôkol a zelená farba je hypnotizujúco
intenzívna.
Vždy,
keď sme sa zastavili, miestni pribehli s pripraveným jedlom a ovocím na
predaj. Bolo však vidieť, že sú tu všetci zvyknutí na turistov, predovšetkým
deti. Malagašské deti sú normálne veľmi hanblivé, málokedy sa s vami začnú
rozprávať, väčšinou len zakývajú a pozdravia sa. Videli sme to, keď sme
učili na školách a stálo nás veľa úsilia motivovať žiakov, aby sa
prejavili a viac rozprávali. Tieto deti mali však nacvičené vety po francúzsky:
„Bonjour vazaha! (Dobrý deň, vazaha!) Donne-moi bonbon! (Daj mi cukrík!) Donne-moi
bouteille vide! (Daj mi prázdnu fľašu!) Donne-moi stylo! (Daj mi pero!) Donne-moi
savon! (Daj mi mydlo!)“. Väčšina z nich nič iné po francúzsky povedať ani
nevedela. V takýchto situáciach je strašne ťažké sa vymaniť zo
stereotypov o „bohatých“ bielych cudzincoch a „chudobných“ malagašských
deťoch a mať medzi sebou normálny ľudský kontakt. Presne preto som
nechcela byť v oddelenom vagóne pre cudzincov...
Na
jednej zastávke som sa vybrala za naším rušňovodičom. Od kamarátov som vedela,
že sa dá s ním dohodnúť a odviezť sa niekoľko zastávok vpredu na
lokomotíve. Pri pohľade na skupinku talianskych dievčat, s ktorými som sa
dala do reči na stanici, som sa nemohla zdržať smiechu. Mali presne ten istý
nápad ako ja! Dievčatá práve zjednávali cenu, za ktorú by nás pán rušňovodič
pustil na lokomotívu. Dohodnuté! A o chvíľu sme všetky štyri sedeli
vpredu a híkali nad prekrásnymi výhľadmi a prechádzali neosvetlenými
tunelmi. Pán rušňovodič nebol na lokomotíve sám, spoločnosť mu robili aspoň
ďalší štyria páni a fľaša rumu, ktorá neustále kolovala dookola. Jeden z nich
sa dal so mnou do reči a vysvetlil mi, že jeho kolegovia sú už celkom
pripití, ale že mám byť bez obáv. Ak už nebudú vládať, vedenie nad lokomotívou
prevezme on. Okrem lokomotívy môže viesť dokonca i tank! V tom momente mi
naozaj „odľahlo“. Začala som chápať, prečo sa vlak tak často kazí, alebo prečo
občas zastaví a nepohne sa niekoľko hodín.
Zvyšok
cesty prebehol bez problémov i keď cesta bola naozaj dlhá. Pozeranie von
oknom vás baví prvé tri – štyri hodiny, ale málokedy viac. Postupne sme všetci
vo vagóne upadli do akejsi letargie a len málokomu sa chcelo vstať a fotiť
si krásne výhľady. Keď sa zotmelo, horúci vzduch sa trochu schladil. Bolo príjemné
sedieť na kraji medzi vagónmi, nechať sa ovievať a počúvať pravidelný
rachot idúceho vlaku.
Nakoniec
sme dorazili okolo pol desiatej, čiže cesta nám netrvala dlhšie ako dvanásť
hodín. Na stanici sa na nás už striehli pousse-pousse a predbiehali sa kto
vezme koho a do ktorého hotela. Mala som naozaj šťastie, pretože v Manakare
som mohla bývať u couchsurferov. Obišla som celý dav a prešla som peši
len niekoľko krokov do baru Le Kameleon, kde sme sa mali stretnúť. Stephane s Lucy
neverili, že vlak prišiel tak skoro a boli pripravení ma čakať ma až do skorého
rána.
|
Vo vlaku. |
|
Nastupovanie do vlaku. |
|
Ryžové polia s fascinujúcou zelenou. |
|
ľudia na zastávkach vlaku. |
|
Prechádzanie tunelmi. |
|
Po ceste sme videli vodopáy. |
|
Spolu s talianskymi dievčatami. |
|
Páni z lokomotívy. |
|
Nádhermé prostredie. |
No comments:
Post a Comment