Wednesday, January 6, 2016

Stopovanie na kúsku Európy v Indickom oceáne

Stopovanie nie je pre mňa len o lacnom cestovaní, ale hlavne o spôsobe ako cestovať spontánne, neplánovane a spoznávať domácich. Ľudia mi často hovoria, že som prvá stopárka, ktorú vzali, alebo že normálne stopárov neberú, ale práve urobili výnimku. A presne takto stopovanie funguje. Vždy sa nájde niekto, kto zastaví, či už zo zvyku, zvedavosti alebo z ľútosti. Za niekoľko minút spoločnej cesty v aute sa dozviete príbehy, ktoré by vám človek normálne nepovedal, ale v aute konverzácia akosi prirodzene plynie. Cesta ubieha rýchlejšie,  už sa možno nikdy neuvidíte. Šoféri sú podľa mňa najlepší miestni sprievodcovia. Často vám odporučia zašité a neturistické miesta, lacnú kaviareň či reštauráciu, všeličo, čo v sprievodcoch nevyčítate.

Na ostrov La Réunion som letela z Madagaskaru kvôli vízam. Trojmesačné víza mi vypršali a o ďalšie som mohla požiadať len pri opätovnom návrate do krajiny. Viete si asi predstaviť, že opustiť ostrovnú krajinu a vrátiť sa späť nie je úplne najľahšie. Stálo ma to letenku na ďalší ostrov. La Réunion patrí Francúzsku od roku 1946. Od prvého momentu sa cítite ako vo Francúzsku. Víno, syr, olivy, bagety a malé pekárne sú na každom rohu a všetci rozprávajú nádhernou francúzštinou bez miestneho prízvuku. Pôvodní obyvatelia Kreoli sú zmiešaní s Francúzmi z tzv. Metropoly (Métropole, čiže Francúzsko). Niekedy však hovoria, že francúzska kultúra je len pozlátko a v skutočnosti si ľudia udržujú kreolské tradície – kreolské rytmy ako napríklad Maloya (pôvodne hudba otrokov na ostrove, zakázaná až do konca 70. rokov), kuchyňu založenú na jedlách s ryžou ako napríklad Carry (ryža s cibuľovo-paradajkovou omáčkou a buď s mäsom, rybami alebo s plodmi mora). Na domoch si môžete všimnúť typické kreolské ornamenty, pôvodne slúžiace na odvod dažďa, dnes sú už len dekoráciou. Čo má ale najväčšie čaro na živote na Réunion, je niekoľkodňová turistika vo výške 2000 až 3000 m a večerné kúpanie sa v mori na pieskovej pláži.

Hneď po príchode som chcela začať turistiku v oblasti Mafate, s údajne najkrajšími turistickými chodníkmi na Réunion, izolovanými od vonkajšieho sveta a bez prístupu áut. Zastavila som sa v turistickej kancelárii v St. Denis a dúfala som, že tam nájdem poriadnu mapu s trasami. Jeden zo zamestnancov dostal zo mňa takmer srdcový infarkt a nechápal, ako sa môžem vydať do hôr bez auta a zarezervovaného ubytovania. Pre jeho lepšie duševné zdravie som ho ubezpečila, že som vybavená na kempovanie, čo bola polopravda, pretože som mala so sebou dobrý spacák a karimatku, ale nie stan.

K začiatku trasy ma odviezol jeden pán a prehovoril ma začínať z inej strany ako som plánovala. Bolo to dobré rozhodnutie, pretože potom, ako som vystúpala niekoľko sto výškových metrov, som mala nádherný výhľad na hlboký kaňon s riekou a niekoľko hodín som pokračovala chodníkom lemujúcim kaňon. Pripomínalo mi to trochu „Tiger leaping gorge“ 虎跳峡v Číne. Stretávala som domácich v teniskách a s malými ruksakmi, ktorí neveriacky pozerali na môj veľký batoh. Miestni turisti si berú so sebou len vodu a niečo na zahryznutie, pretože sa na noc zastavia v jednej z mnohých chatiek (gîtes) so sprchou a teplou večerou. Večer sa spolu všetci zídu pri kreolskej večeri, poháriku rumu alebo punču a ako je francúzskym zvykom, všetci dlho sedia a debatujú. Chatky vlastnia väčšinou Kreoli, takže je to dobrý spôsob ako podporiť domácich obyvateľov a navyše po celodennej turistike na slnku sprcha a posteľ padnú celkom príjemne. K osadám nie je žiaden prístup na zásobovanie, zistila som, že sú zásobované helikoptérami približne raz za týždeň, záleží na objednávke a potrebe domácich. Helikoptéra nepristáva, náklad je pripevnený na lane. Domáci ho odopne a namiesto neho naloží nový náklad s odpadkami. Jedno takéto „otočenie“ helikoptéry stojí 180 – 200 eur, čo nie je najlacnejšie a v premenlivom počasí ani najbezpečnejšie. Deň potom, ako som zišla z Mafát dolu, sa zrútila jedna helikoptéra blízko pri vrchole Maido a pri tragédii zahynul jeden človek. 

Turistika na Réunion má svoje špecifiká. Nikdy si veľmi neužijete radosť z vystúpaných výškových metrov, pretože ich v zápätí zostúpate. Šľapanie hore a dolu prípomína skôr jazdu na húsenkovej dráhe. Výhľady sa menia za každým rohom a podobne sa mení aj vegetácia. Raz máte pocit, že ste v dažďovom pralese, o chvíľu je chodník posiaty borovicovým ihličím a na okraji vykúkajú lesné jahody. 

Takto som strávila chodením hore a dole po Mafatách tri dni, večer som bez problémov našla ubytovanie v chatke, vôbec neboli plné ako ma na začiatku strašili. A keď som po troch dňoch sklesala niekoľko sto výškových metrov späť na úroveň mora, mohla som si „svalovicu“ rozhýbať plávaním v mori. Pláže na Réunion sú síce nádherné, ale kúpanie môže byť trochu adrenalínom. Takmer všade sú rozostavené tabuľky s nápisom „Pozor žraloky“. A nie je to vtip. Napriek tomu vidíte kúpajúcich sa ľudí v mori a kopu surférov. Na pláži v Manopany, kde sme oslavovali Nový rok, zvykli bývať surférske preteky, ale kvôli útokom žralokov sa posledných pár rokov nekonali. Surféri, ktorých som na Réunion spoznala, napriek všetkému surfujú, surférska vášeň je proste silnejšia ako nebezpečenstvo žralokov. Surfujú ale skoro ráno, nikdy nie poobede, pretože väčšina napadnutí žralokmi sa stala poobede. Na niektorých plážach, ako napríklad aj v Manopany vystavali zo skál malé „hrádze“, aby boli ľudia v bezpečí. Domáci ale tvrdia, že žralok by sa do hrádze mohol dostať aj tak – s prívalom obrovskej vlny.

Stopovanie na Réunion je neskutočne jednoduché, pretože okolo ostrova vedie len jedna cesta. Takže človek nemá veľa možností kadiaľ ísť. Cesta smerom na východné pobrežie vedie „divokým pobrežím“ popri aktívnej sopke Piton de la Fournaise s výškou 2632 m. n. m. Pôsobí to ako mesačná krajina, stredom vedie ľudoprázdna cesta, z jednej strany sa rozlieha more, z druhej lávové pole. Piton je jednou z najaktívnejších sopiek na svete - vybuchuje približne raz za 9 mesiacov. Zároveň je jednou z najdostupnejších sopiek na svete, pretože výstup spolu so zostupom trvá len päť hodín. Počas výstupu treba mať šťastie na počasie, pretože turistov často zastihne hmla, kedy nevidieť nič a je  ľahké sa cestou stratiť. Ja som šťastie nemala, asi na polceste k sopke som sa vrátila späť. Pršalo, bolo chladno a hmla. Jeden kamarát mi rozprával, že keď bol raz na sopke, cestou späť začala klesať hmla, prestalo byť vidieť chodník a cestou autom bola taká hmla, že nevidel krajnicu cesty. Poslednú erupciu mala sopka v auguste tohto roku, takže len pred niekoľkými mesiacmi. V roku 2015 to bola už štvrtá erupcia. Sopka je monitorovaná, o každom jej pohybe sa dopredu vie a obyvatelia sú dopredu upozornení. Láva sa vylieva smerom k moru, naposledy dosiahla brehy mora v roku 2007. Nemala som pocit, že by z výbuchov sopky mal niekto strach. Ľudia mi rozprávali, aké nádherné je pozorovať žiarivú tečúcu lávu.

Veľa ľudí, ktorých som za ten týždeň spoznala študovalo alebo pracovalo vo Francúzsku. Keď som sa ich spýtala, či nemali chuť zostať v Európe, často sa len zasmiali. „Myslíš, že v Metropole by som mohol ísť na turistiku v dvetisícke, večer sa okúpal v mori a ďalšie ráno si zasurfoval?“. Život na tomto ostrove má svoje čaro... 


Výhľad na kaňon chodníkom "Canalisation des orangers"


Vstupná brána k chatke "Gîte du cercle". 

Značenie chodníkov.

Vodopád v Trois Roches.


Jedna z mnohých horských chatiek.

Spoločná večera v chatke s Didier, Nicolasom a ostatnými.

Col du Taibit.


Turistika po schodoch, strmých svahoch a ešte raz schodoch.

Útesy v Grande Anse.

Vodopád v Langevin.

Jazero na rieke v Langevin s ľadovou vodou.

Upozornenia na žralokov.

Sopka Piton de la Fournaise zahalená v oblakoch.

Láva vstupujúca do mora.

Sopka z inej strany.

Typické kreolské motívy na domoch.

Ovocie pitaya, alebo dragon fruit.

Kvet pitaye sa otvára len v noci.

Ananásové polia blízko St, Denis.


1 comment: