Mada-stories-car : Cestovanie v taxi-brousse

Medzi jednotlivými mestami na Madagaskare premávajú minibusy, ktoré nie sú drahé a dostanete sa nimi takmer všade. Hneď ako šofér taxi-broussu naštartuje, strčí svoj usb kľúč s playlistom do rádia a celým minibusom sa začnú ozývať malagašké rytmy. Občas sa medzi malagaškou hudbou objaví niekoľko „západných“ pesničiek, často sú to pomalé slaďáky, medzi ktorými podľa môjho prieskumu vyhráva Celin Dion a Enrique Iglesias.

Taxi-brousse vyrazí plnou parou vpred, kopíruje kľukaté cesty a pred vami sa rozprestrie celá krajina. Ešte nikde som nemala na ceste také výhľady ako na Madagaskare. Či prechádzate náhornou plošinou v strede Madagaskaru alebo nížinami na pobreží, výhľad nerušia ani vysoké kopce, či stromy popri ceste. Niekedy mám pocit, že krajina nemá konca, ako keď sa pozeráte na široké nekonečné more.

Cestovanie v taxi-brousse je zároveň výborný tréning na trpezlivosť. Nikdy neviete presne kedy vyrazíte a ani dorazíte. Taxi-brousse odíde vtedy, keď je naplnený. Niekedy sedím bezradne vnútri, počítam koľko ľudí nám ešte chýba a modlím sa, aby k nám zrazu nastúpil celý školský zájazd a mohli sme odísť. Niekedy na posledného pasažiera čakáme aj pol hodinu, niekedy mám šťastie a vyrazíme hneď bez čakania. Nevýhoda je, že ak nastupujete medzi poslednými, dostanete najhoršie miesto, ale bez čakania.

Šofér taxi-broussu myslí na správnu životosprávu všetkých svojich pasažierov. Vždy sa cestou zastavíme na raňajky, obed alebo večeru. Vtedy sa celý minibus nahrnie do jednej z malých reštaurácii popri ceste, každý si objedná porciu ryže s mäsom a zeleninovou prílohou. Napriek tomu, že niekedy je život na Madagaskare „mora, mora“ (pomaly, pomaly), čo sa týka nastupovania na autobus a jedenia, všetci sú rýchlejší ako ja. Takže sa svoju porciu ryže snažím rýchlo zjesť, pretože sa mi neraz stalo, že som bola posledná a muselo sa na mňa čakať. Na cik-pauzu sa šofér snaží zastať v dedine s toaletami, ale ak žiadne po ceste nie sú, zastane na kraji cesty. Každý si nájde svoj malý krík, čupne a rýchlo naskočí späť do minubusu.

Vždy je dobré cestovať s balíkom orieškov alebo niečoho malého na ponúknutie spolusediacich. Ľudia málokedy vedia po francúzsky a hanbia sa so mnou rozprávať, ale vždy im urobí radosť, keď ich ponúknem a poviem aspoň niečo po malagašsky. Cestovanie v taxi-brousse mám naozaj rada, pri hudbe a s výhľadmi ubieha cesta rýchlo, ale nedá mi, aby som nevypichla niekoľko „rekordov“, ktoré sa mi podarilo za môj pobyt na Madagaskare nazbierať.

Najviac ľudí v taxi-brousse

Taxi-brousse z Manakary do Ranomafany som si zajednala už večer pred cestou. Odchádzali sme síce načas, ale už od začiatku nás bolo akosi viac ako normálne. Minibus bol menší ako zvyčajne, takže v jednom rade by mali sedieť len traja ľudia (namiesto štyroch ako v „sprinteur“). To sa ale nedodržuje a do každého radu posadia ešte štvrtú osobu. Cestou sme sa stále zastavovali a naberali viac ľudí, akoby bol náš minibus nafukovací. Vedľa mňa sa kliesnil pán a keď sa šoférovi nepodarilo zatvoriť dvere a pánovi noha mu trčala von, iba niečo zahundral. Cestou som sa zabávala počítaním všetkých cestujúcich. Náš rekord bolo 26 ľudí. Normálne by sme mali byť 14.

Zdalo sa mi byť podozrivé, prečo šofér naberá toľko ľudí, pretože ak by nás zastavili policajti, zaplatil by pokutu. Až jedno dievča na obede mi vysvetlilo, že kedže je pondelok a všetci policajti sú po nedeľnej opici, šofér sa nebojí cestných kontrol. Je to ako začarovaný kruh. Ak policajti na ceste nie sú, šoféri nedodržujú pravidlá. Ak však policajt zastaví taxi-brousse, často si nenápadne z vodičského preukazu vytiahne bankovku, ktorú mu tam šofér vložil a nechá „bez problémov“ taxi-brousse prejsť.

Na tejto strastiplnej ceste v preplnenom taxi-brousse sme sa raz zastavili na okraji cesty. Šofér sa rozprával s jedným mladíkom a nasadol späť. Potom odbočil na vedľajšiu cestu, odkiaľ chlapík začal nosiť bandasky plné benzínu. Postupne naložili aspoň 15 bandasiek na strechu minibusu. Dúfala som, že sa nám strecha cestou neprepadne nad hlavami. Moji spolusediaci vytiahli mobil a na kalkulačke začali počítať, koľko chlapík na tomto ukradnutom benzíne zarobí, keď ho predá...

Až krátko pred Ranomafana sme stretli policajnú kontrolu, ale to sme už boli v správnom počte a ukradnutý benzín sme mali tiež zložený. Šofér to mal predsa len dobre vypočítané.

Najdlhšie čakanie na taxi-brousse

Cesta z Fianaratsoa do Ranohira, kde je známy park Isalo, trvá asi sedem hodín. Povedala som si, že cesta za svetla musí byť krásna a oplatí sa cestovať cez deň. Zistila som, že jeden taxi-brousse by mal odchádzať naobed, mala som som dve hodinky a tak som sa šla prejsť a naobedovať. Okolo dvanástej mi povedali, že ešte nie sú plní, že budeme odchádzať tak za dve hodiny. O druhej, že už čochvíľa. A tak som trpezlivo čakala spolu s ostatnými spolucestujúcimi. Dočítala som knihu, šla na dve kávy, prešla sa po miestnom trhu a postupne nakúpila oriešky a mangá snáď na ďalší týždeň... Okolo piatej ma začala prechádzať trpezlivosť, pretože mi bolo jasné, že prídeme do Ranohira v noci. Bez nálady som sedela v taxi-brousse, keď ku mne prišlo dievčatko s pohľadnicami, ktoré som ráno odbila. S prekvapením sa na mňa pozrela, že čo tu ešte robím. Na to vyhlásila: „Tu sais, vous, les étrangers, vous avez l´heure et nous avons le temps.“ Zasmiala som sa a kúpila som si jednu z jej pohĺadníc.

Asi o šiestej sa začal celý taxi-brousse kývať – prykrývali náklad na streche igelitom a začali všetko priväzovať. V tomto sú chlapíci naozaj zruční, ešte nikdy som nemala mokrý batoh, aj keď sa lialo po ceste ako z krhly. Je to síce dobré znamenie, ale neznamená to, že odchádzame. Potom prišiel šofér, sadol si a kontroloval papiere, ale ani to nenaznačovalo, že sa vydáme na cestu. Zrazu odišiel a o chvíľu prišiel iný. Potom sme konečne naštartovali. Bolo to znamenie pre všetkých pasažierov, aby začali nastupovať. Prišiel pán z kancelárie so zošitom s menami pasažierov a začal ich usádzať na sedadlá. Keď sme sa konečne pohli, rýchlo som skontrolovala, či sme všetci, pretože niekedy ešte jazdíme po meste a zbierame cestujúcich. Našťasie boli všetky sedadlá obsadené. Už len zastaviť sa na pumpe, natankovať a môžeme konečne vyraziť smerom do Ranohiry. Stálo ma to „len“ 8 hodín čakania. Keď som sedela na prednom sedadle a pozerala do tmy, spomenula som si, ako mi zamestnanec v kancelárii sľuboval predné sedadlo so skvelým výhľadom.

Najdlhšia cesta v taxi-brousse

Z Tulear do Antananariva je takmer 1000 km. Cesta trvá 24 hodín, ale naposledy moja kamarátka presedela v taxi-brousse 40 hodín. Cestou sa im pokazil minibus, potom im došiel benzín a nakoniec nastúpila do iného taxi-broussu s voľným miestom. Bola som preto pripravená, že cesta môže trvať o čosi dlhšie. Nakoniec sa žiadne nemilé prekvapenia nekonali a prišli sme do hlavného mesta dokonca s predstihom, asi za 20 hodín.

Rekord v najviac hodín strávených v taxi-brousse drží Ines na ceste z Tamatave do Tany. Cesta trvá zvyčajne 10 hodín, veľa ľudí cestuje v noci. Na ceste boli skrížené kamióny a začali dlhé zápchy. Ich šofér to po chvíli vzdal, odparkoval taxi-brousse na kraj cesty a uložil sa spať. Podobne aj ostatní spolucestujúci. Nikto sa nerozčuľoval, teda okrem dvoch Európanok – Ines a Michelle. Keď sa kolóna začala pohýnať, minibus stále stál. Šofér nerušene spal nasledujúcich niekoľko hodín. Nad ránom sa konečne znovu rozbehol, to však nastali ranné zápchy. Cesta nakoniec trvala neuveriteľných 26 hodín.

Ak turisti nechcú prechádzať testami trpezlivosti taxi-brousse, dá sa jednoducho cestovať prenajatým 4x4, lietadlom, alebo spoločnosťou Cotisse, ktorá je síce trochu drahšia, ale spoľahlivá, má odchody načas, minibusy sú pohodlné a mali by byť vybavené dokonca i wifi.